Skip to main content

Na hranici poznania - pozoruhodná Hranická priepasť

Kategórie:

Speleológia je z istého uhla pohľadu ekvivalentom vesmírnych letov. Speleológ v hĺbke jaskyne nie je priveľmi odlišný od kozmonauta nachádzajúceho sa vo vesmíre - objavuje neznáme priestory a dokonca i organizmy, vstupuje tam, kam nikto pred ním, a to všetko s náročnou, mnohokrát zdĺhavou (i niekoľko dní trvajúcou) cestou deliacou ho od povrchu planéty Zem, navyše cestou vonkoncom nie bezrizikovou. Táto paralela je obzvlášť výstižná pri speleopotápačoch, keďže vodný živel pridáva ďalšiu prekážku či už v podobe vysokého tlaku s rastúcou hĺbkou, nepredvídateľným prúdom v podzemnom toku, obmedzeniu viditeľnosti kalom a rozvírenými nánosmi, či limitu dýchacej zmesi pri pohybe v tomto človeku neprirodzenom médiu. Tento článok sa venuje neočakávanému objavu, ktorý sa vďaka speleopotápačom uskutočnil v geologicky nezvyčajnej jaskyni. Jaskyňa sa nenachádza v speleologicky rekordných krajinách ako Venezuela, Vietnam, Čína či Mexiko, nachádza sa ... v Českej republike. Ak máte radi hlbiny nielen vzdialeného vesmíru, ale i planéty Zem, tak nasledujúce riadky o napínavom a nedávnom objave, ktorý ešte s najväčšou pravdepodobnosťou bude mať v neďalekej budúcnosti nemenej vzrušujúce pokračovanie, sú určené práve vám (pre najnovší update 07/2017 [vrátane názorných video záznamov] viď koniec článku).

 

 

Začiatok príbehu nebol žiadnym spôsobom nezvyčajný. Len niekoľko stoviek metrov od rieky Bečva na Morave leží oddávna známa priepasť zvaná Hranická. Má lievikovitý tvar, a s hĺbkou necelých 70 metrov je zaujímavým, nie však unikátnym prírodným objektom. Človek by neočakával výnimočné objavy v tejto lokalite už aj z takého triviálneho dôvodu, akým je skutočnosť, že leží len 300 metrov od železničnej stanice, a je v podstate len fliačikom lesoparku, všade navôkol obklopenom pšeničnými lánmi, cestami a poľami. Žiadne vzdialené pralesné miesto, ku ktorému vás dovedie lokálny farmár po deň trvajúcej úmornej ceste džungľou, ani domorodcami utajovaný prírodný objekt. Kto by tu očakával objavy svetového významu? A predsa...príroda prekvapila.    

Javascript is required to view this map.

 

Obrázok 1: Hranická priepasť sa nachádza len necelých 300 metrov od železničnej stanice Teplice nad Bečvou (GPS: 49.5321685,17.7505857). Na svetový prírodný unikát netradičná lokalita.

Bezodný lievik.

Priepasť je sformovaná do tvaru šikmého lievika, na dne ktorého leží v hĺbke 69,5 metra neveľké jazierko. Dlho si ľudia mysleli, že jazierko je plytké a hoci nedosiahli úplne na dno, celkový tvar nedával priveľa dôvodov nazdávať sa, že jazierko by malo skrývať akékoľvek väčšie prekvapenie. Nebolo teda predmetom žiadneho systematickejšieho skúmania. Až v roku 1902 sa začal serióznejší speleologický výskum, pri ktorom sa z člnu spustená sonda (jednoduchá olovnica na lane) zastavila v hĺbke 36 metrov. Zdanlivo primeraný údaj, žiadna indícia unikátnosti. Následne sa dlhšie obdobie nič výnimočné nedialo, udalosti začali dostávať spád až v roku 1961, keď bol uskutočnený ponor potápačov do hĺbky spočiatku decentných šesť, o tri roky neskôr však už 60 a v roku 1966 dokonca ... 82 metrov. Nie je to preklep, potápačom sa skutočne podarilo dostať až osemdesiatdva metrov pod hladinu. Hĺbka vody v jazierku teda už presiahla hĺbku suchej časti priepasti a začalo byť zrejmé, že jazierko nebude len takým obyčajným jazierkom. Rok 1968 - dosiahnutých 88 metrov... a dno stále v nedohľadne, napriek čistej vode s dohľadnosťou cca 20 metrov. Dosiahnutá oblasť však už bola na hranici možností vtedajších speleopotápačov. V roku 1974 teda vedci použili sondu - a dostali sa až do hĺbky 175 metrov. Stále však bezo dna. Kvôli narkotickým účinkom dusíka pri vysokom tlaku (účinky sa podobajú na alkoholové opojenie, potápači strácajú orientáciu a súdnosť, veľmi často si napr. vyťahujú dýchacie regulátory z úst apod.) sa do takýchto hĺbok už nemožno dostať s použitím štandardnej dýchacej zmesi. Potápači teda prešli na zmes hélia, dusíka a kyslíka (tzv. trimix). Ale ani to nestačilo - v roku 1981 ponor dosiahol 110 metrov, v roku 1992 134 metrov, o rok neskôr 155 metrov. Poslali teda dolu diaľkovo ovládanú robotickú sondu. Tá v roku 1995 zostúpila až do hĺbky 205 metrov, kde narazila na zúžené miesto zatarasené kmeňmi stromov, konármi a balvanmi. Robot uviazol, a operátor musel vynaložiť veľké úsilie, aby ho vyslobodil. Ale hoci sa mu podarilo vyviesť ho z úžiny, následne sa zamotal pre zmenu do vodiaceho lana, a stal sa neovládateľným - v hĺbke, do akej žiaden dostupný potápač nemohol zostúpiť. Našťastie pre belgického sponzora sa podarilo robota vytiahnuť ručne za jeho prívodný kábel až na hranicu 60 metrov, kde ho už mohli prísť vyslobodiť potápači...

Obrázok 2: Lievikovitá priepasť známa oddávna síce nepochybne zaujme, avšak pomyselným predĺžením/extrapoláciou tvaru stien má človek tendenciu myslieť si, že jazierko je nehlboké a neskrýva žiadne svetoborné prekvapenie. I tu však platí to, čo vo všetkých prírodných vedách - i nevýrazné či zdanlivo neperspektívne oblasti môžu skrývať úžasné objavy vedúce k celkom novým obzorom, a nemôžeme si byť istí opakom, pokiaľ nebudú do posledného zvyšku preskúmané. Zdroj: hranickapropast.cz 

Robot versus človek

S robotom to teda ďalej nepôjde, ale bádatelia sa nevzdávajú - kde neprejde robot, prejde snáď človek. Ďalší pokus potápača sa uskutočnil v roku 2000 - výsledok: 181 metrov dosiahnutých poľským profesionálom Krzysztofom Starnawskim. To však bolo s použitou technikou zhruba maximum, keďže už nedovoľovala na dostatočne dlhý čas zísť nižšie. Na ďalší posun udalostí bolo teda nutné čakať do roku 2012, keď sa Starnawski po rokoch prípravy, tréningu a vyzbrojený novou technikou vrátil odhodlaný tentoraz dosiahnuť dno. V júni daného roku sa dostal až k úžine, ktorá zastavila robota, a priechod...našiel! Neodolal, a presúkal sa cezeň - pričom slovo presúkal je doslovné, šúchal totiž chrbtom i bruchom o kmene a konáre, ktoré sa mohli každú chvíľu posunúť a pritlačiť ho, alebo mu uzavrieť cestu späť. Obdivuhodná odvaha a odhodlanie - predstavte si, že ste v hĺbke 205 metrov, pričom cesta späť vďaka dekompresii trvá najmenej sedem hodín. Každá minúta strávená v takejto hĺbke znamená približne 30 minút dekompresie, keďže následkom veľkého tlaku do tkanív prenikajú plyny, ktoré sa potom pri výstupe musia len pozvoľna uvoľňovať do krvi a z nej pľúcami dostať mimo organizmu. V opačnom prípade by totiž človeku spôsobili zablokovanie tenších ciev bublinkami a bolestivú smrť či ochrnutie. Ste v takejto hĺbke, a nikto vám nemôže prísť pomôcť (pretože jediný, kto má na danom mieste vybavenie a tréning do takých hĺbok, ste vy sám). Vydaný napospas technike a svojim schopnostiam a úsudku - podobne ako astronauti na Mesiaci - sa Starnawski v takejto situácii pretlačil cez naváľané nestabilné kmene a konáre... Ako zhodnotil iný speleológ profesionál - väčšina potápačov by tento priechod nezvládla ani v hĺbke 40 metrov, nieto v 205...

Obrázok 3: Čiastočne zatarasená úžina v hĺbke 205 metrov zablokovala robota, avšak človek ju prekonal. Potrebný bol však výborný tréning, kvalitná technika, a odolná nervová sústava. Zdroj: Krzysztof Starnawski.

Hlbina pokračuje

Čo však bolo najzaujímavejšie, po prechode cez zúženinu sa priepasť opäť rozširovala tak, že Starnawski napriek čistej vode nedosvietil na dno ani na steny. To bola veľká výzva, ktorej žiaden skutočný objaviteľ neodolá. Po troch mesiacoch sa vrátil, a na ďalší pokus sa opäť pretlačil cez úžinu (pozorne kvôli ohodnoteniu stability sledujúc, či sa v nej niečo za uplynulý rok nezmenilo), avšak tentoraz už i s kotúčom vopred okalibrovaného lana s dĺžkou 164 metrov, ktoré do priepasti následne spustil. Lano sa odvíjalo, odvíjalo a mizlo v hĺbke asi dve minúty, kotúč sa rýchlo stenčoval... a zastavil sa až po odvinutí nikým neočakávaných 150 metrov. Celková potvrdená hĺbka teda bola už 373 metrov + 69.5 metrov suchá časť...  

 Obrázok 4: Krzysztof Starnawski: "Nemusíte sa snažiť dostať mimo zemskú príťažlivosť. V takých hĺbkach už máte podobné pocity ako kozmonaut pri výstupe do medziplanetárneho priestoru". Pri jeho ponoroch do hĺbok viac než 200 metrov to platí dvojnásobne. 

Vpravo: HD video z rekordného ponoru (pre spustenie kliknúť na obrázok), vrátane prechodu zúženinou a odvíjajúceho sa lana v maximálnej hĺbke. Zdroj: dualrebreather.com

 

 

 

 

Obrázok 5: Schéma Hranickej priepasti po najnovších objavoch. Od prvého miesta na svete v rebríčku najhlbších známych sladkou vodou zatopených jaskýň ju delí už len 19 metrov. Podľa geológov niet dôvodov myslieť si, že ich neprekoná. Zdroj: dualrebreather.com

Keďže šlo iba o náhodné spustenie naslepo popri stene priepasti, tak je veľmi pravdepodobné, že lano nedopadlo na jej skutočné dno, ale že priepasť pokračuje ešte hlbšie. Pre takéto tvrdenie existuje i silný geologický argument - priepasť totiž vznikla v devónskych vápencoch (uložených počas geologického obdobia devón pred 419 až 359 miliónmi rokmi prevažne zo schránok morských živočíchov), ktoré majú v danej oblasti hrúbku približne 700 až 1000 metrov. Po náraze africkej tektonickej dosky do eurázijskej (vďaka čomu sa vyvrásnili i Karpaty, na okraji ktorých sa priepasť nachádza) vznikli v danej vrstve zlomy a pukliny, cez ktoré zospodu začali prúdiť relatívne teplé (16-20°C) minerálne vody nasýtené oxidom uhličitým, vytvárajúc tak slabú kyselinu H2CO3. Priepasť teda vnikla pôsobením teplej kyselky (ktorá účinne rozpúšťa vápence) smerom zdola, nie pôsobením podstatne menej oxidom uhličitým nasýtenej (a teda i menej kyslej) dažďovej vody odvrchu ako väčšina jaskýň a priepastí. Preto je pravdepodobné, že takýmto nezvyčajným spôsobom vzniknutá dutina môže pokračovať až na úplný základ vápencovej geologickej vrstvy, čo je najmenej 700 a maximálne 1000 metrov pod povrchom.

 

 

 

 

Neznámo láka

Existuje snáď sľubnejšia vízia a lákavejšia motivácia pre pravého bádateľa? Krzysztof Starnawski je odhodlaný sa na miesto vrátiť a pokračovať v prieskume. Najbližším krokom bude vyčistenie a stabilizácia zúženého úseku, keďže je príliš riskantné zostávať za ním, a to i napriek vyspelej technike. Pre lepšiu predstavu sa pri nej krátko pristavme - moderní potápači používajú vysoko sofistikovaný dýchací systém. Nielenže dýchajú zmes hélia, kyslíka a dusíka s rôznym percentuálnym zastúpením podľa potrebnej hĺbky, ale majú aj uzavretý dýchací okruh (tzv. rebreather), pri ktorom sa vydýchnutý plyn nevypúšťa do okolitej vody, ale sa recykluje cez filtre pohlcujúce oxid uhličitý, čím je možné tú istú zmes dýchať mnohokrát iba s pridávaním potrebného zastúpenia kyslíka. Táto technológia ma dve veľké výhody - prvou je, že potápač nevydychuje do vody žiaden plyn a teda netvorí ani žiadne bubliny, vďaka čomu nenastáva nechcené rozvírenie prostredia okolo potápača, čo najmä v uzavretých a sedimentmi pokrytých jaskynných priestoroch má veľký význam pre zachovanie priezračnosti vody a orientácie (speleopotápanie si už vyžiadalo viacero obetí z dôvodu straty orientácie po kompletnom zakalení prostredia). Analógia potápača s kozmonautom sa tak stáva ešte viac realistickou. Druhou výhodou neplytvania plynom vydychovaním do vody je jeho mnohonásobne menšia spotreba (spotrebováva sa iba kyslík, nie cirkulujúce hélium ani dusík), vďaka čomu potápač nemusí so sebou niesť priveľa tlakových nádob. Môže teda stráviť pod vodou dlhší čas a dostať sa podstatne ďalej či hlbšie. Napriek týmto výhodám sa fyzikálne a biologické zákony vyplývajúce z extrémneho tlaku vo veľkých hĺbkach nedajú obísť - vzhľadom na spomenutý pomer 1 minúta strávená v hĺbke pod 200 metrov rovná nutnosti tridsiatich minút dekompresie pod vodou si nikto nemôže dovoliť žiadne väčšie zdržanie a nieto zamotanie. Nehovoriac o riziku úplného uväznenia v zúženine či toxicity kyslíka, dusíkovej narkózy a predovšetkým neurologického syndrómu vysokého tlaku (HPNS), ktorému taktiež podľahol už nejeden profesionálny hlbinný potápač.

Obrázok 6: Závislosť hĺbky potápača od času (červená krivka) - zostup rýchly, krátky pobyt v hlbočine a následná dekompresia trvajúca hodiny... Zdroj: hranickapropast.cz

Môžeme sa tešiť na to, ako sa bude prieskum tejto nádejnej lokality vyvíjať ďalej. Hranická priepasť hĺbkou prekonala už i omnoho známejšiu sladkou vodou zatopenú jaskyňu/priepasť El Zacatón v Mexiku (hĺbka 319 metrov), a delí ju už iba 19 metrov od najhlbšej známej 392 metrov hlbokej Pozzo del Merro ležiacej v Taliansku len 23 kilometrov od Ríma (viď foto, mapka). S touto geologicky sesterskou jaskyňou ju spája nielen skutočnosť, že obe skúmal rovnaký robot a obe ležia v blízkosti obývaných oblastí, ale predovšetkým spôsob vzniku - teplá kyselinovými prímesami nasýtená voda prúdiaca odspodu nahor. Keďže však ani jej definitívne dno zatiaľ nie je objavené (presnejšie, Pozzo del Merro pokračuje v hĺbke 392 metrov nepreskúmanou horizontálnou chodbou), bude to nesporne zaujímavé objaviteľské zápolenie. 

 

Hranická priepasť v kontexte iných 'naj'

Hranická priepasť je síce ašpirantom na svetového rekordéra, avšak nie je zďaleka jediným miestom, ktoré je pre bádavú dušu jaskyniara vzrušujúcim potešením. Takým je napr. príbeh postupného odhaľovania najhlbšej známej jaskyne sveta Krugera (často používaný je i alternatívny názov Voronya, v preklade Vrania) v Abcházsku na Kaukaze (viď jej mapku na obrázku 7 - stĺpec A, riadok 1 a fotografie v poli A2 a A3). Jej najhlbšie doposiaľ objavené chodby sa nachádzajú niekoľko dní náročnej cesty - vrátane potreby prekonania ponorných sifónov - v hĺbke 2197 metrov pod povrchovým vstupom, čo je takmer na úrovni hladiny neďaleko nej ležiaceho Čierneho mora. Navyše existuje predpoklad, že jaskyňa pokračuje ešte niekoľko stoviek metrov hlbšie, keďže vznikla počas geologického obdobia vyschnutého Stredozemného i Čierneho mora (tzv. Messinian Salinity Crisis). Tieto najhlbšie pasáže sú však už zatopené.

Prípadne ďalšie pozoruhodné príklady - najhlbšia zvislá priepasť (t.j. miesto, kde by sa napr. voľne visiace lano nedotklo stien) s výškou 513 metrov v jaskyni Velebita v Chorvátsku (foto C2 a mapka C1), či najvyšší podzemný vodopád vysoký 440 metrov v jaskyni Vrtoglavica v Slovinsku (viď schému). Ďaleko nezaostáva ani chorvátske Crveno jezero hlboké 290 metrov (hĺbka nie je počas roka stabilná, navyše môže mať ešte neobjavené pokračovanie), ktorého samotná hladina však ešte leží v impozantnej priepasti 240 metrov pod úrovňou okolitého terénu (foto B1, na ktorom si všimnite veľkosť stromov nad priepasťou, video a schéma B2). Ďalšími rekordmanmi sú najväčší a vskutku ozrutný podzemný dóm s rozmermi 5000 x 200 x 150 metrov objavený v roku 2009 v jaskyni Sơn Đoòng vo Vietname (foto C3 a 3D video), či najhlbšia jaskynná prepadlina Xiaozhai tiankeng v Číne (foto D3 a schéma D2) vzniknutá zrútením jaskynného stropu, na ktorej dne rastie a žije veľké množstvo endemitných (t.j. nikde inde sa nevyskytujúcich) rastlín a živočíchov - teda tak trochu reverzný prípad stolových hôr. Najväčšie (až 12 metrov veľké a 55 ton vážiace) kryštály nájdeme zas pre zmenu v jaskyni Cueva de los Cristales v Mexiku (foto B3, dokumentárny film).

Pre rekordy však nie je nutné chodiť dokonca ani len do Českej republiky - i na Slovensku máme ešte donedávna najväčší známy stalagmit sveta nachádzajúci sa v Krásnohorskej jaskyni (foto D1 a zaujímavý popis), ktorú dokonca s jaskyniarskym výstrojom a trochou zručnosti môže navštíviť i verejnosť s deťmi od zhruba 7 rokov.

  A B C D
1

 

Voronya mapka

 

Crveno jezero

 

Velebita mapka

 

Kvapeľ rožňavských jaskyniarov

2

 

Voronya

 

Crveno jezero schéma

 

Velebita

 

Xiaozhai tiankeng schéma

3

 

Voronya

 

Cueva de los Cristales

 

Sơn Đoòng

 

Xiaozhai tiankeng

Obrázok 7: Malá galéria veľkých prírodných zaujímavostí zo speleologického sveta. Po kliknutí sa zobrazia obrázky vo väčšom rozlíšení. Z tohto úzkeho výberu určite neprehliadnite predovšetkým snímku z enormnej jaskyne Sơn Đoòng - fotografiu si zobrazte v plnom rozlíšení, chvíľu sa na ňu v pokoji zahľaďte, skúste sa zrakom ponoriť do ozrutných rozmerov podzemného priestoru a predstaviť si, že v tom fascinujúcom mieste stojíte vy sami. Svetové unikáty vám však nemusia ostať vzdialené či sprostredkované iba monitorom počítača - jeden z najväčších stalagmitov sveta si môžete pri troche zručnosti pozrieť aj na vlastné oči, stačí so sprievodcom navštíviť Krásnohorskú jaskyňu. Zdroje [stĺpec, riadok - zdroj]: [A1 - Caving club Aenigma] [A2, A3 - National Geographic] [B2, D2 - wondermondo.com] [C1, C2 - speleologija.hr] [B1, D3 - wikimedia] [D1 - krasnohorskajaskyna.sk] [B3 - odysseum.com] [C3 - sondoongcave.org]

S jaskynnými 'naj' by sa dalo dlho pokračovať. V každom prípade však pre správnu bádavú povahu sa rovnakou vzrušujúcosťou vyznačuje i akákoľvek prielezná chodba s neznámym pokračovaním v ktorejkoľvek, hoci i malej a 'bezvýznamnej' jaskyni - pretože pre objaviteľa platí práve tu, že samotná cesta je cieľom. Po objavení konca akokoľvek rekordnej jaskyne sa totiž stráca čaro neobjaveného, čaro neznámeho. Zvyšok je vždy len príjemným obohatením a esenciou najdôležitejšej časti - objaviteľskej cesty samotnej. 

Obrázok 8: Pre myseľ skutočného bádateľa je napínavosť a vzrušujúcosť objavovania nezávislá od veľkosti, svetoznámosti či rekordnosti jaskyne. Objavovanie a poznanie neznámeho je totiž neoddeliteľnou súčasťou ľudskej mysle a povahy. Fotografia vľavo pochádza z čerstvého objavu po náročnom prieleze úzkou plazivkou v jaskyni Stará Garda v Borinskom krase pri Bratislave (s aktuálnou dĺžkou objavených chodieb 1,17 km), ktorá jaskyniarov priviedla k doposiaľ neznámym priestorom. Zdroj: Speleo Bratislava

 

 

 

 

Záver  

Výnimočnosť Hranickej priepasti oproti spomenutým prípadom (azda len s výnimkou zatopených častí jaskyne Voronya a pre extrémnu teplotu nebezpečných častí mexických kryštálových jaskýň) spočíva práve v nedostupnosti. Zatiaľ čo iné jaskyne sú pre človeka výzvou predovšetkým v oblasti odvahy, prípravy, tréningu a dostatočnej húževnatosti a zvedavosti, Hranická priepasť je navyše i výzvou technologickou a biologicko-medicínskou. Už dnes je totiž potvrdená hĺbka na hranici možností potápania človeka, hlbšie môžu preniknúť už iba robotické plavidlá alebo špeciálne tlakové skafandre - ich aplikácia je tu však limitovaná kritickou úžinou v hĺbke 205 metrov.

Obrázok 9: Vľavo: firma Nuytco Research má s výrobou exoskeletonov pre hlbinných potápačov bohaté skúsenosti – testy boli úspešné až do hĺbok 900 metrov. Na snímke najnovší model Exosuit ADS. Zdroj: Nuytco Research Ltd.

Vpravo: vojenské námorníctvo Spojených štátov amerických používa na hlbinné potápanie tzv. Hardsuit ADS (Atmospheric Diving System) certifikovaný do hĺbok 610 metrov. Zdroj: US NAVY.

 

V každom prípade, aspekt ekvivalentnosti k vesmírnemu výskumu demonštrovala aj NASA použitím robota na 3D mapovanie spomínaného El-Zacatónu v Mexiku (ktorý mimochodom vznikol v usadeninách na okraji bývalého krátera, ktorému je prisudzovaná súvislosť s vyhubením dinosaurov). Podobných robotov chce v budúcnosti NASA použiť aj na výskum oceánov na Jupiterovom mesiaci Europa či Saturnovom Encelade. A aby sme túto paralelu ešte viac posilnili, na úplný záver si povedzme, že už dnes poznáme jaskyne i na Mesiaci (vzniknuté prepadnutím či prerazením povrchu bývalých lávových polí, podobne ako sa to deje aj na niektorých miestach na Zemi), a dokonca i na Marse. Speleológiu, pozemskú i tú extraterestriálnu, teda nepochybne čaká vzrušujúca budúcnosť...

Obrázok 10: Jaskyne na Mesiaci (vľavo) a Marse (vpravo). Vznikajú najčastejšie prepadnutím stropov lávových polí, pričom podobne ako v lávových jaskyniach na Zemi nie je vylúčené, že mnohé z nich vedú do horizontálnych chodieb. Zdroj: NASA/JPL Lunar Reconnaissance Orbiter (vľavo), NASA Mars Reconnaissance Orbiter (vpravo).

 

Appendix

Ako sme sa snáď mohli presvedčiť i v tomto článku, skutočná veda je prinajmenšom rovnako napínavá a vzrušujúca ako akákoľvek fikcia. Napriek tomu, pridajme netradične i jeden malý vhodne dokresľujúci bonus - krátky 22 minútový science fiction film Unearthed (Odkryté) z fiktívnej mesačnej jaskyne, s atmosférou objavovania neznámeho a navyše i neočakávaným záverom...

 

Autor: Juraj Kotulič Bunta, Ph.D

(LinkedIn)

Primárne zdroje:

www.hranickapropast.cz
www.dualrebreather.com

 

Aktualizácia 12/2014

Krzysztof Starnawski s podporou českých speleokolegov uskutočnil ďalší ponor v jeseni 2014. Pôvodne použitý priechod cez zúžené miesto v hĺbke 205 metrov bol však medzičasom zavalený. Napriek tomu, Krzysztofovi sa podarilo nájsť alternatívnu trasu. Po úspešnom prekonaní prekážky zmeral opätovne hĺbku priestoru rozprestierajúceho sa pod ním, tentoraz však s využitím sofistikovanejšej metódy než bolo kalibrované lano, konkrétne prostredníctvom sonaru. Výsledok - 384 metrov! Jedenásť metrov hlbšie, než predchádzajúce meranie. V prvom kvartáli 2015 sa Starnawski so svojím tímom na miesto vyberie opäť - tentoraz s cieľom pokoriť hranicu 400 metrov pod hladinou, keďže je vysoko pravdepodobné, že ani meranie sonarom z miesta nehlboko pod zúženinou nedosiahlo na úplné dno. Držíme palce pri posúvaní horizontov poznania - prírody i možností ľudského organizmu podporeného modernými technológiami. A snáď sa dočkáme i svetového prvenstva, ktoré je síce prírode ľahostajné, avšak človeku môže pridať dodatočnú motiváciu či potenciál pre popularizáciu. Prekoná teda Starnawski i chýbajúcich osem metrov? Presvedčíme sa čoskoro...

Zdroj: National Geographic Poland

 

 

Aktualizácia 07/2017

Krzyzstof Starnawski v auguste 2015 pri ďalšom ponore dosiahol hĺbku rekordných 265 metrov (odporúčame pozrieť si aj v mnohých ohľadoch dychberúce video), pričom meranie priestorov nachádzajúcich sa v nižších častiach jakyne potvrdilo pokračovanie priepasti, ďaleko presahujúce možnosti potápačov v daných podmienkach. V septembri 2016 sa preto pokúsil o odhalenie tajomstiev jaskyne pre tento účel špecificky vyrobený diaľkovo ovládaný robot ROV GRALmarine, ktorý sa úspešne už v rámci úvodného testovacieho pokusu dostal až do hĺbky 404 metrov, čím sa Hranická priepasť stala oficiálne najhlbšou známou zatopenou jaskyňou sveta (udalosť vám priblíži i názorné video). Zastavil sa iba z dôvodu dosiahnutia maximálnej dĺžky riadiaceho a napájacieho kábla, dno však nebolo ešte zďaleka dosiahnuté. Pri návrate robot žiaľ uviazol práve v úzkom priechode v hĺbke 197 metrov, pričom zlyhali tri neskôr uskutočnené pokusy o jeho vytiahnutie (prvý z dôvodu rozmočenia okolitého terénu dlhotrvajúcim dažďom znemožňujúcim transportovať potrebnú techniku a vybavenie, druhý z dôvodu choroby Krzysztofa Starnawskeho, a tretí zhatila dočasne extrémne nízka viditeľnosť vo vode, komplikujúca orientáciu a vznikajúca z doposiaľ bližšie neurčených príčin (pravdepodobne však vplyvom zmien atmosférického tlaku a možno i vplyvom odstrelov v neďalekom lome)). Štvrtý pokus uskutočnený v dňoch 10.-11. júla 2017 bol však už úspešný a my sa môžeme tešiť na pokračujúce skúmanie teraz už suverénne najhlbšej známej zatopenej jaskyne na svete. V tomto prípade všetky bádavé duše vskutku radi vidia technikou generovanú hlášku 404 Floor Not Found. :-)       (obrázok vľavo zobrazuje snímku z hĺbky 404 metrov [zdroj: Phys.Org], obrázok vpravo úspešné vylovenie robota pri záchrannej akcii [kredit: Helena Vysoká] )

Your rating: Žiadna Average: 5 (22 votes)