Černobyľ. Slovo, ktoré evokuje strach z radiácie, strach z niečoho, čo človek nevidí, necíti, ale čo ho môže zabiť. Tento strach z neznámeho je opodstatnený a pochopiteľný, aj keď je potrebné k veci pristupovať racionálne a bez predsudkov. Mnohí by radi videli a vedeli, ako to v Černobyle a v jeho najbližšom okolí v súčasnosti vyzerá, ale nemajú tú možnosť tam prísť, alebo sa tohto miesta obávajú. Práve pre nich je pripravená táto reportáž, keďže možnosť pozrieť sa do zakázanej zóny som v auguste 2008 mal a dojmy si nechcem nechať len pre seba. Dočítate sa v nej základné fakty o udalosti, ale predovšetkým uvidíte na fotografiách a videách aktuálnu situáciu v tejto postkatastrofickej oblasti.

Niekoľko faktov na úvod

Černobyľská jadrová elektráreň bola jednou z najväčších jadrových elektrární na svete. V apríli 1986 bolo rozhodnuté, že sa uskutoční test bezpečnostného systému. Cieľom bolo zistiť, ako dlho dokáže ešte hlavný generátor po náhlom výpadku prúdu poháňať svojou zotrvačnosťou čerpadlá vody chladiacej reaktor, kým sa naštartujú záložné generátory. Vyšetrovanie udalosti nie je jednoznačné a má niekoľko hmlistých bodov, avšak je možné konštatovať, že hlavnými príčinami bolo predovšetkým:
1. hrubé a úmyselné porušenie bezpečnostných predpisov obsluhou reaktora, ktorá pre účely testu manuálne vyradila z činnosti viacero funkčných bezpečnostných systémov bez dostatočných podkladov a prispôsobenia plánu testu aktuálnym podmienkam
2. nedostatočná komunikácia medzi pracovnými smenami (personál novej smeny pôvodne test nemal uskutočniť a nedostal presné informácie o predchádzajúcej aktivite reaktora a priebehu testu)
3. posun experimentu o desať hodín, zapríčinený požiadavkou rozvodnej elektrifikačnej siete neznižovať výkon reaktora (potrebný pre uskutočnenie testu), ktorý spôsobil jeho znestabilnenie (nárastom obsahu xenónu)
4. nedostatočnou znalosťou obsluhy o všetkých fyzikálnych charakteristikách a dizajnových vlastnostiach reaktora
5. dizajnovým nedostatkom reaktora, konkrétne:
    a) jeho vlastnosti zvyšovať výkon pri vzraste teploty a podielu pary, ktorá sa prejavuje najmä pri obmedzení výkonu a prietoku chladiacej vody (ktoré boli súčasťou experimentu)
   b) grafitovým špičkám brzdných bórových tyčí, ktoré pri zasunutí do reaktora namiesto zníženia jeho výkonu (čo je ich hlavný účel) na okamih výkon naopak zvýšia. Obsluha reaktora nebola o tejto vlastnosti dizajnu informovaná. Dizajnéri zas nepredpokladali, že sa môže vyskytnúť vysokonepravdepodobná kombinácia faktorov, ktoré reaktor uvedú do stavu, pri ktorom sa táto vlastnosť stane kritickou.

Suma sumárum, príčinou bola kombinácia ľudského faktoru a dizajnových nedostatkov reaktora.

Následný prudký nekontrolovateľný vzrast výkonu a teploty spôsobil odparenie vody z chladiaceho systému, prudký nárast jej tlaku a následné dva výbuchy (prvý zapríčinený tlakom pary a vzápätí druhý - tentoraz chemický - spôsobený oxidáciou vodíka vzniknutého chemickou reakciou zirkónového obalu palivových článkov s vodou a atmosférickým kyslíkom), ktoré odhodili vyše tisíctonové veko reaktora a spôsobili zapálenie niekoľkých tisíc ton grafitu. Počas niekoľkodňového následného požiaru bolo do ovzdušia uvoľnených približne 9 ton rádioaktívnych prvkov (cca 400 krát viac ako pri výbuchu bomby v Hirošime či Nagasaki). Ďalších cca 170 ton zostalo v reaktore, respektíve bolo z neho vymrštených do bezprostredného okolia (jadro zničeného reaktora zostalo takmer prázdne, ako ukázali prieskumy vedcov z roku 1989, ktoré boli podrobne zdokumentované aj na videozáznam). Našťastie, podarilo sa zabrániť aspoň zhoršovaniu tragédie. Keďže obsah reaktora o teplote niekoľkotisíc stupňov Celzia tavil okolité materiály, vytváral hmotu podobnú láve, a tá sa začala pretavovať do nižších častí budovy, v ktorých sa nachádzali ďalšie tisíce ton vody - ak by materiál vnikol do tohto rezervoáru, následný výbuch by spôsobil niekoľkonásobne vyšší únik radiácie do krajiny a podstatne by skomplikoval hasiace a sanačné práce. Len vďaka trom potápačom, ktorí sa potopili do rádioaktívnej vody a uvoľnili potrebné ventily, sa podarilo túto vodu včas odčerpať. Napriek tomu, že bol odôvodnený predpoklad, že tým obetujú svoje životy, nestalo sa tak, a prekvapujúco všetci traja prežili, pričom jeden zomrel po mnohých rokoch na infarkt a ďalší dvaja i po dekádach naďalej žijú. Ani v najmenšom sa tým však neznižuje hrdinskosť a dôležitosť ich činu pre milióny obyvateľov Európy. Uznanie však patrí i požiarnikom hasiacim prvotný požiar, z ktorých niekoľko desiatok zomrelo krátko po havárii na následky akútneho ožiarenia, a taktiež približne siedmym stovkám tísic likvidátorov odstraňujúcim následky tejto bezprecedentnej havárie (stupeň závažnosti 7/7), ktorá žiaľ kontamináciou prekonala predchádzajúce nehody v britskom Sellafielde (rok 1957, stupeň 5) aj americkom Three Miles Islande (rok 1979, stupeň 5), a ktorej konkurujú iba zamorenia spôsobené testami jadrových zbraní.

Rádioaktívny mrak z horiaceho grafitu sa šíril po Európe - najviac zamoril územia Ukrajiny, Bieloruska a Ruska, no pokračoval ďalej do severnej a západnej Európy, a následne i Slovenska a Čiech.

 

Cesta do Černobyľu

Do Černobyľu sa dostanete priamo z Kyjeva, hlavného mesta Ukrajiny, ktoré leží len cca 110 km južným smerom. V čase katastrofy malo toto mesto s cca tromi miliónmi obyvateľov veľké šťastie, že uniklo hlavnému pásu radiácie, pretože rádioaktívny mrak vietor unášal smerom na severozápad a sever od reaktora. Cesta je pomerne priama, avšak nie veľmi kvalitná, postavená na nepevnom základe, takže tlmiče dostávajú zabrať, a takisto váš žalúdok. Neustále vyvýšeniny a výmole nadhadzujú autom akoby už-už malo vzlietnuť a odlepiť sa od vozovky. Ukrajinskí vodiči navyše nie veľmi rešpektujú pravidlá cestnej premávky, takže predbiehanie cez plnú čiaru či prekročená rýchlosť je vec úplne bežná. Po cca 70 kilometroch sa cesty vyprázdnia – jednak tým, že ďalej od Kyjeva je premávka prirodzene menšia, ale aj tým, že do Černobyľu samozrejme veľa áut nejazdí.

Po približne dvoch hodinách krkolomnej jazdy je to tu - dorazili sme k závorám a bezpečnostnej kontrole. Zakázaná zóna. Armáda kontroluje každého kto chce vstúpiť, musíte byť dopredu ohlásený a schválený. Požaduje sa meno, číslo pasu (bez neho vás dovnútra nevpustia), vek (osobám pod 18 rokov je vstup zakázaný), a povolanie (nevedno načo je potrebný tento posledný údaj). Po dôkladnej kontrole dokladov musíte prejsť ešte dozimetrickou kontrolou (čiže zmerajú rádioaktivitu vášho tela). Potom už nič nebráni vstupu do zóny. Tá sa delí na tri časti – zóna číslo 3 je najmenej zamorená, nachádza sa v nej len pár menších dedín, do ktorých sa mohli vrátiť obyvatelia na vlastné riziko niekoľko mesiacov po havárii (niektorí sa vrátili aj do zóny 2). Bolo ich cca 3000, väčšinou starí ľudia, ktorí chceli zomrieť v rodnej dedine. Dnes ich ešte žije okolo tristo, vláda im dodáva elektrickú energiu, pošta im nosí  dôchodky a raz za týždeň im dovezú aj potraviny a vodu.  V zóne číslo 2 je už radiácia vyššia, nachádza sa v nej aj samotná obec Černobyľ. Zóna 1 je najzamorenejšia a pred vstupom do nej musíte prejsť cez ďalšiu kontrolu (aj keď už omnoho zbežnejšiu). Pracujú v nej iba špecialisti a vojaci.

Fotografovať kontrolné stanovištia je zakázané, aj keď príliš prísne sa tento zákaz neberie. Pozrieť sa so mnou teda môžete radšej iba na výrez tabule upozorňujúcej na černobyľskú zónu (pri ďalších snímkach pre vyššie rozlíšenie kliknite na fotografie).

Kontrola je za nami, ide sa ďalej. Cesta sa odrazu stane ešte rozbitejšia ako mimo zóny, zjavne takmer nie je udržiavaná, zmizlo z nej pochopiteľne akékoľvek vodorovné dopravné značenie. Chvíľami musí vodič spomaľovať, pretože v ceste sú výrazné jamy a výmole. Napriek tomu vidieť, že to nie je žiadna lesná cestička, ale že to bola hlavná spojnica smerom do Pripjate, mesta s 48 tisíc obyvateľmi, teda cca veľkosti Trenčína. Šírka zodpovedá štvorprúdovej ceste, vodič však kvôli výmoľom musí prebehovať raz na jednu raz na druhú stranu tejto rozpadajúcej sa autostrády.

Po niekoľkých minútach jazdy okolo rozpadajúcich sa opustených poľnohospodárskych fariem prichádzame do samotného Černobyľu. Prekvapujúco, prvé čo človek uvidí sú upravené ulice s kvetmi, funkčnou reštauráciou a barom, administratívnymi budovami, a pamätníkom.

Do rúk dostávam geigerov počítač. Je to prístroj slúžiaci na základné a rýchle meranie radiácie, ktorý je známy predovšetkým svojim “pípaním” ktorého frekvencia závisí od úrovne radiácie – čím vyššia úroveň radiácie, tým rýchlejšie prístroj vydáva zvukové signály. Nie je to zariadenie dokonalé, pretože nehovorí nič o type, energii a teda ani o biologickej nebezpečnosti častíc, ktoré spôsobujú radiáciu, avšak pre účely v tejto zóne a 22 rokov po havárii je postačujúce. Po 22 rokoch je totiž oblasť zamorená predovšetkým rádioaktívnymi vyžarujúcimi takmer výlučne len elektróny – preložené do zrozumiteľnej reči to znamená, že údaj na prístroji pri pobyte vonku zhruba zodpovedá aj skutočnej biologickej nebezpečnosti radiácie. Meracia jednotka je mikroroentgen za hodinu. Je to pomerne zastaraná a nie veľmi odporúčaná jednotka, avšak opäť – keďže nemám v úmysle vstúpiť priamo do reaktora, je to postačujúce. Pre predstavu – priemerná hladina prirodzenej radiácie na svete je cca 10 mikroroentgenov za hodinu (µR/hod). Keď som prístroj dostal do ruky, ukazoval okolo 20 µR/hod. Veľmi bezpečná úroveň, takúto hodnotu má množstvo iných miest na Zemi, a to aj v panenskej prírode či v mnohých hlavných mestách.

Vychádzame z Černobyľu, a údaj z mapy sa potvrdzuje – po pár sto metroch nasleduje ďalšia kontrola. Závora sa otvára, a vstupujeme do centrálnej zóny 1. Geiger sa začína aktivizovať, na niektorých miestach vybieha k 50 µR/hod. Prechádzame cez Kopači – dedinu, ktorú buldozéry museli zrovnať so zemou, pretože bola príliš kontaminovaná. Drevené domčeky hrozili tým, že ak vznikne požiar, radiácia z nich sa znova uvoľní do ovzdušia a zamorí ďalšie oblasti. Predovšetkým z tohto dôvodu bolo zrovnaných zo zemou dohromady niekoľko desiatok dedín – kontaminovaný materiál bol zhromaždený a zakopaný do zeme do malých kopčekov. Krajina je plná takýchto rádioaktívnych “mohýl”, na každej z nich je výstražná tabuľka so žltým symbolom pre radiáciu.  Buldozéry boli spolu s ďalšou použitou technikou tiež natoľko zamorené, že neďaleko v oblasti je „cintorín“ strojov, ktoré sa už nemohli kvôli kontaminácii použiť – desiatky a stovky nákladných áut, buldozérov, helikoptér...

V priebehu niekoľkých minút sa hustý les, ktorý pohltil zvyšky dedín, prerieďuje a otvára sa priestranstvo, na konci ktorého začína byť vidieť “jamu levovu”. Rozostavaná chladiaca veža – klasická pre atómové elektrárne – nedáva pochybnosti o tom, že sa blížime k samotnej elektrárni. Vežu je vidieť len jednu, aj to iba z polovice hotovú – elektráreň totiž na rozdiel od tých slovenských na chladenie používala vodu z umelo vybudovaného jazera.  Nová veža sa budovala pre ďalšie dva nové reaktory (piaty a šiesty blok).

Posledná zákruta, a sme tam – máme výhľad na celú elektráreň. Prvý dojem, ktorý vyvolá je jej veľkosť – je ozrutná. Masívne budovy z diaľky zvádzajú k dojmu obyčajnosti, ale je to kvôli tomu, že majú podobné pomery strán ako bežné budovy. Keď sa však človek pozrie podrobnejšie, uvidí, že budovy sú mohutné, vysoké a objemné. Zastavujeme pri vodnom kanále, ktorý privádzal chladiacu vodu. Obklopuje nás úchvatná panoráma – vpravo spolovice rozostavaná chladiaca veža, naľavo od nej dvojica rozostavaných blokov 5 a 6 s ešte stojacimi žeriavmi a opustenou technikou (reaktory boli dostavané z cca 80%). Nezvládnutá príroda donútila ľudí upustiť túto ohromnú investíciu. Na druhej strane kanála sú ďalšie tri reaktory – ich činnosť bola po havárii kvôli nedostatku energie na Ukrajine obnovená. Jeden z nich bol definitívne odstavený v roku 1991 po požiari v turbínovej hale (čiže nie priamo v reaktore), druhý v roku 1996, a tretí – najmä pod tlakom Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (IAEA) – až v roku 2000. Úplne vľavo, za malým „lesom“ elektrických stožiarov, sa do výšky týči ľahko rozoznateľný objekt – zničený reaktor 4.

Pred nástupom do mikrobusu je vhodné podupať – aby sa zbytočne nezvyšovala koncentrácia radiácie vo vozidle prachom z topánok. Nasadáme, a ideme ďalej. Som upozornený, že nemôžem istý čas fotografovať – v priestore sú kamery, sledujúce areál. Môžem fotografovať iba samotný reaktor a iba z povolených uhlov, nie jeho priľahlé budovy a už vôbec nie budovu bezpečnostnej služby.

Dôvodom je obava ukrajinskej vlády, že by detailné zábery mohli použiť teroristi pri plánovaní útoku na reaktor 4, predovšetkým zábery bezpečnostných systémov inštalovaných na stenách okolitých budov. Po havárii totiž bol vybudovaný mohutný železobetónový  sarkofág zakrývajúci celý reaktor a oddeľujúci jeho obsah od okolia. Sarkofág však nie je v dobrom stave – materiál pod vplyvom poveternostných podmienok praská a taktiež je narušovaný silnou radiáciou zvnútra. Navyše, časť sarkofágu bola postavená na západnej stene pôvodného reaktoru, ktorej stabilita však bola explóziou čiastočne narušená. Z tohto dôvodu bola západná stena sarkofágu dodatočne spevnená (na fotografii je to žltá konštrukcia). Avšak napriek tomu je jeho kondícia zlá. Zákaz fotografovania okolia má teda svoje opodstatnenie  – v prípade zničenia sarkofágu a uvoľnenia ďalších desiatok ton rádioaktívnych látok v ňom obsiahnutých by bolo postihnuté obyvateľstvo celej Európy. Lákavý a ľahký cieľ pre teroristov. Z tohto dôvodu ďalšie fotografie elektrárne neuvidíte, a preskočíme rovno k reaktoru 4. Musím však ešte spomenúť pohľad do kanála privádzajúceho chladiacu vodu k reaktorom – je plný rýb, a to nie hocakých. Približne dvojmetrové sumce si pokojne užívajú nerušenú absenciu rybárov a prirodzených nepriateľov, vďaka čomu majú možnosť dorásť do naozaj impozantných rozmerov. Desať rokov trvajúci výskum vedcov nepotvrdil štatisticky významný výskyt mutácii ani zvýšenú úmrtnosť – a to sa týka všetkých zvierat v oblasti, nielen sumcov v kanále...

Ale teraz už naozaj skok k reaktoru - opäť cítiť mohutnosť sarkofágu a kontrast, keď na prvý pohľad pôsobí “obyčajne”- až na pohľad druhý človek uvidí naozajstnú škálu veľkostí (napr. pri pohľade na detail B so schodiskom) a uvedomí si, ako náročné muselo byť postaviť sarkofág v podmienkach extrémnej  radiácie. Vybudovať takéto dielo zo železobetónu by bolo slušným orieškom aj v úplne štandardných podmienkach. Zastavujeme dvesto metrov od reaktora, fotografovanie je tu povolené.

Neďaleko tohto miesta je umiestnený ďalší pamätník v tvare ľudských rúk, ktoré symbolicky uzatvárajú poškodený reaktor, s ukrajinským nápisom “Hrdinom, profesionálom, tým, ktorí zachránili svet od jadrového utrpenia”. Je určený tým desiatkam tisícov ľudí, ktorí budovali sarkofág. Podobne ako požiarnici si zaslúžia obdiv a úctu – mnohí pracovali v špeciálnych oblekoch priamo vnútri budovaného sarkofágu. Žiadna technológia totiž nebola schopná uskutočniť mnohé úkony – jednak z dôvodu ich zložitosti, a jednak z dôvodu, že vysoká radiácia by po chvíli zničila elektroniku prístrojov a vyradila ich z činnosti. Vojaci nazývali týchto hrdinov “bioroboti”. Napriek špeciálnym oblekom mohli pracovať v sarkofágu nanajvýš 90 sekúnd, inak by dostali nadkritické množstvo radiácie. Práve vďaka tomu sa ich na prácach vystriedali desaťtisíce. 90 sekúnd bolo ešte bezpečných… Avšak nie viac. V každom prípade si zaslúžia obdiv – koľko z nás by sa pustilo do takého pekla, hoci iba na niekoľko desiatok sekúnd?

 

Atómové mesto

Toto miesto z doteraz najvyššou radiáciou (tento rekord však ešte v priebehu dňa výrazne padne) o chvíľu opúšťame. Máme namierené do mesta Pripjať. Toto mesto, stojace na dohľad od reaktoru, bolo ultramoderné mesto vybudované kompletne na “zelenej lúke”, načrtnuté na skicách architektov ako pýcha Sovietskeho zväzu, pýcha výdobytkov komunizmu. Oprávnene. Život v tomto takmer 50 tisícovom meste, založenom v roku 1970, bol pohodlný a moderný – na tú dobu výborné bývanie, kvalitné služby, kultúra, zábava, športové vyžitie, moderná komunikačná sieť, široké cesty a bulváre – na všetko sa myslelo. Obyvateľmi boli prevažne mladé rodiny s deťmi, priemerný vek bol v čase katastrofy len 26 rokov. Aj z toho dôvodu malo mesto veľké množstvo škôlok a škôl. Jednoducho, ako ho nazývali vtedy, bol to “atomgorod”, atómové mesto. Slovo atómové malo v tých časoch rovnako povznášajúci význam ako “mesto budúcnosti”.

Práve sa chystáme vojsť do ruín mesta – a opäť ďalšia kontrola, ďalšia závora. V meste nikto nesmie ostať na noc, je kompletne obohnané ostnatým drôtom. O chvíľu vchádzame dnu – vítajú nás betónové piliere pouličných lámp so zhrdzavenými sovietskymi päťcípimi hviezdami. Cesta sa za 22 rokov stala plná výmoľov,  asfalt je rozpukaný, prerastený rastlinstvom, podzemné potrubia sú na viacerých miestach zhrdzavené a vozovka sa nad nimi prepadla. Vchádzame do lesa stromov, pomedzi ktoré iba občas človek zahliadne okná niekoľkoposchodových panelákových domov. O chvíľu prichádzame do oblasti s výškovými blokmi – tu  stromy na rozdiel od predchádzajúcich domov ešte stále súťažia o to, kto bude vyšší – siahajú až po piate poschodia, avšak domy zatiaľ súboj s prírodou stále vyhrávajú. Radiácia je tu prekvapujúco nízka – na niektorých miestach dokonca na bežnej úrovni. Až sa človek pýta, prečo vlastne toto mesto je ľudoprázdne.

Navyše, vstupom do mesta akoby človek prešiel cez magickú bránu, ktorá zastavila čas. Všetko ostalo tak, ako to bolo v roku 1986. 26. apríla toho roku si obyvatelia v noci všimli červene plápolajúce zore – požiar v reaktore vzdialenom len 2,5 kilometra od kraja mesta osvetľoval okolie. Po chaose spôsobenom haváriou a neochotou sovietskych úradov priznať zlyhanie sovietskej techniky (ktorá spôsobila až viac ako 30 hodinové zdržanie) sa rozbehla veľká evakuácia, ktorá už samotná – na rozdiel od bežne prezentovaných informácii – prebehla veľmi efektívne a rýchlo. 1100 autobusov organizovane a efektívne odviezlo v priebehu troch hodín takmer 50 tisíc ľudí preč do bezpečia. Všetkým povedali, že to bude len na tri dni a že potom sa vrátia. Nikto si teda nebral veľa batožiny – všetko ostalo u nich v domovoch, brali si len najnevyhnutnejšie veci, zväčša do jednej tašky. Nebolo to klamstvo, naozaj sa štát domnieval, že ľudia sa do Pripjate vrátia. Nevrátili sa už ale nikdy.

Po predraní sa cez pomerne hustú augustovú vegetáciu podmaňujúcu si bývalé detské ihriská sa dostávam do blízkosti školy. Sprievodca ostáva v aute, po prvý krát človek dostáva “voľný výbeh”. Pri bývalom chodníku vidím zhrdzavenú detskú kĺzačku – neklamný znak, že škola bude už len pár metrov odo mňa.

A skutočne - o pár sekúnd sa vynára z hustého porastu. Táto scenéria je mi dobre známa – počas sedemdesiatych rokov sa takéto školy budovali aj v Československu, niekoľkopodlažné budovy s (už v tej dobe) modernými veľkými oknami,  schodisko zo sklobetónových tvárnic, pergola spájajúca jednotlivé školské budovy – akoby z oka vypadli škole, v ktorej som sám absolvoval povinnú školskú dochádzku.

Obraciam sa a vchádzam do druhej – hlavnej – budovy. Vpravo ma zaujme šatňa s množstvom dodnes čitateľných čísiel na radách vešiakov pre žiakov. Po vešiakoch už ani stopy, všetky odpadli, ostal po nich len vyblednutý ovál na drevenom podklade. Na zemi sa povaľuje veľké množstvo rozbitého skla z okien a sklenených tabúľ, škrípe pod nohami, takže je potrebné dávať pozor kam človek stúpa. Vďaka tomu však medzi neporiadkom človek občas zbadá zaujímavé veci – zväčša rôzne propagačné materiály sovietskeho režimu, určené k výchove mladej generácie k upevňovaniu povedomia, k budovaniu socialistickej vlasti a k hrdosti na Komunistickú stranu Sovietskeho zväzu, ktorá je vždy pripravená zasadiť zdrvujúci úder imperialistickým agresorom (citujúc časť obsahu plagátika na fotografii). Pocit stroja času sa zintenzívňuje.

Na prvom poschodí školy sú na stene zobrazené siluety hrajúcich sa detí. Absencia farieb akoby z oka vypadla absencii života v budove a meste.

Na stene zbadám nástenku venovanú Leninovi a svetu, ktorý patrí deťom – ďalšie deja-vue. Aké paradoxné a smutné je dívať sa na šťastné tváre detí a mamičiek na rozpadajúcej sa nástenke v budove, ktorá deti nevidela už 22 rokov... Rovnaké nástenky s písmenkami vyrezanými z polystyrénu sa hojne vyskytovali aj na našich slovenských školách. Našťastie, u nás nikto nespackal experiment na reaktore, aj keď jedna havária menšieho rozsahu (bez úniku radiácie mimo objekt elektrárne) sa vyskytla aj v Jaslovských Bohuniciach v roku 1977 na bloku A1, ktorý potom uzavreli.

Nazriem aj do klubovne medzinárodného priateľstva – s akými mestami udržiavali družbu som nezistil.

Na stole sa váľa hŕba zošitov so zápismi z polky septembra. Možno roku 1985.

Na neďalekom glóbuse veru Sovietsky zväz už nenájdeme. Rozliate kalamáre s atramentom mi pripomenuli moje počiatky písania, keď som mal od atramentového pera vždy modré celé ruky.

Zo školy si môžete pozrieť aj krátke video (6.3 MB).

Na stole sa povaľujú plynové masky pre deti. Každý žiak mal jednu - priradenú podľa veľkosti tváre, ktorá sa merala každý začiatok školského roku. Boli určené pre prípad chemického útoku imperialistických agresorov. V tomto prípade však nikomu nepomohli, keďže nezaútočil žiaden vonkajší agresor, ale ľudská neschopnosť a nevedomosť. Masky však s haváriou nijako nesúvisia – väčšinou sa totiž jedná o prácu rabovačov, ktorí z masiek vyberali filtre, obsahujúce drahé kovy. Úroveň radiácie – stále príjemných 15 µR/hod.

Z objektívneho pohľadu teda nie je prekvapujúce, že prírode zvýšená radiácia tunajšej oblasti dnes už príliš neprekáža.  No ale nepredbiehajme ešte, počkáme si na miesto s najvyššou rádioaktivitou v oblasti, do ktorého sa vyberieme po opustení Pripjate...

Mimochodom, napriek stredu slnečného a suchého dňa som daroval krv niekoľkým neodbytným a aktívnym (a pravdepodobne len mierne rádioaktívnym) komárom.

Prichádzame do zábavného parku pre deti. Tento novovybudovaný park mal byť otvorený na sviatok práce - 1. mája 1986.  To znamená týždeň po havárii. Na autíčkach sa preto žiadne deti nikdy nepovozili, ruské kolo sa nikdy s mladými iskričkami a pioniermi netočilo. Zbrusu nový zábavný park bol nedobrovoľne ponechaný zubu času. Ten postupne nahlodáva aj budovy, z ktorých niektoré nepanelové sa už začali rúcať... Veľmi smutný pohľad pri uvedomení si týchto skutočností.

Človek sa opäť vracia do reality Pripjate – radiácia po pokojných častiach opäť vzrástla, na priestranstve pri autíčkach je okolo 100-150 µR/hod. Po priložení k puklinám v asfalte, z ktorých vyrastá mach čerpajúci živiny z pôdy pod ním, geigerov počítač začne vydávať alarmujúce zvuky – radiácia dosahuje v istých bodoch až 900 µR/hod, teda viac ako pri reaktore. Krátkodobo stále bezpečná hladina (za dve hodiny človek dostane dávku ako za týždeň života v Bratislave), ale ak chce človek ešte mať zdravé deti tak by som si naň na piknik aj tak zbytočne nesadal. Tieto tzv. „horúce škvrny“ sa vyskytujú len na malých plochách, ale sú práve jedným z dôvodov, prečo nie je príliš rozumné Pripjať znova osídliť. Niektoré miesta sú  v tomto meste ešte viac ako desaťnásobne rádioaktívnejšie -  viac ako 11 tisíc µR/hod. Bolo urobených niekoľko pokusov o znovuosídlenie – vrchná časť zamorenej pôdy bola odstránená, v nádeji, že tým dekontaminujú oblasti s vyššími hodnotami. Ako sa však ukázalo, onedlho sa hladina radiácie zvýšila prakticky na pôvodnú úroveň, a to aj po opakovaných pokusoch s odstránením zeminy. Podľa všetkého sa tak deje jednak vplyvom rozpadu izotopov, ich pohybu v pôde a jednak aj kvôli rastlinstvu, ktoré si ich ťahá z hlbších vrstiev spolu so živinami...

Pravdepodobne idem zlým smerom. Za budovou, ktorú som našiel, sa nečrtali iné budovy toho typu. Nie veľmi jasná situácia, skoro si môžem hádzať mincou kam ísť. Ale predsa len – cesta pred budovou ide dvomi smermi – jeden smer by približne išiel tam, odkiaľ sme pôvodne prišli. Pripadá mi pomerne logické, že trasa by mohla byť naplánovaná tak, aby nebolo potrebné sa vracať a teda aby bolo vidieť z mesta čo najviac za daný čas (aj keď sa nedalo vylúčiť, že kvôli nejakým kritickejším zónam by to tak nebolo). Tým som teda vylúčil ďalších cca 30% možností a rozhodol sa ísť druhým smerom po hlavnej ulici. Po pravej strane sa ukázala ďalšia veľká budova so sovietskym symbolom na streche, v podstate totožná s tou predchádzajúcou. Avšak totožná až do tej miery, že aj pred ňou chýbal mikrobus.  Za ňou som prišiel na križovatku, kde som odbočil doľava – zhruba smerom do poslednej tretiny neprebádaného smeru. Videl som stále len bloky panelových obytných domov, s pravdepodobne bývalými obchodíkmi na prízemí. Hotel stále žiaden.

Po ľavej strane sa objavil kultúrny dom “Energetik” (ako inak sa môže volať kultúrny dom v atómovom meste?). Výhľad ďalej zakrývala vysoká vegetácia. Až zrazu som uvidel ďalšiu vyššiu budovu, na ktorej sa skvel hľadaný nápis v azbuke - “Goteľ ”. Ak nebude mikrobus stáť pred ním, pôjdem radšej už ku kontrolnému stanovišťu.

Premýšľajúc o tom, či sa nebudem k nemu musieť predierať hustým porastom, ktorý ma ešte od neho oddeľoval, som rezko vykročil ďalej. Priemerná radiácia na tomto mieste bola podobná ako v zábavnom parku, teda okolo 100 až 200 µR/hod, a byť celý od prachu zo suchej vegetácie na takom mieste by síce nebolo nebezpečné, pretože sa večer prezlečiem a umyjem, ale ak sa mu môžem vyhnúť tak radšej by som volil takú alternatívu.

Na moje príjemné prekvapenie som ho pred hotelom zbadal stáť. Čakal som, že sprievodca bude na mňa z diaľky gestikulovať, že ma hľadal a podobne, ale prekvapujúco nič také, až keď som podišiel bližšie tak sa pokojne opýtal, že kde som sa toľko motal. Jeho laxný prístup ma zarazil, tak som odpovedal tiež laxne “Na proguľke” (na prechádzke). Tým sa skončilo moje malé nečakané dobrodružstvo, a celý prípad bol zjavne uzavretý aj z pohľadu sprievodcu…  Príliš ho netrápilo, že mi poriadne nepovedal kam treba ísť a odišiel bezo mňa. Alebo žeby to bol z jeho strany bonus v meste duchov? Nuž, milá „pedantná“ ruská (pardon, ukrajinská) nátura…

Vchádzam do hotela, výťahy nepremávajú a tak som nútený urobiť niečo pre svoj kardiovaskulárny systém a vybehnúť na vrchné poschodie po schodoch – oplatilo sa. Otvára sa mi pekná panoráma mesta na tri svetové strany...

Pohľad na juh (všimnite si v pozadí reaktor číslo 4). Takýto výhľad mali ľudia, ktorí vyšli na balkóny a videli reaktor horieť. Veľké šťastie, že dym z ohňa nevial priamo na Pripjať, ale dvoma smermi, pričom Pripjať bola presne medzi nimi, takže dostala relatívne menšiu dávku.  Inak by bolo o mnoho tisíc obetí viac…

Panoráma na západe – miesto mojej nedobrovoľnej “proguľky”.

Pozrite si aj video pohľadu z hotela (7.3 MB).

Cestou dole som ešte nahliadol do výťahovej šachty – výťah tam ešte stále visel. Ostal uviaznutý na mieste, keď vypadol elektrický prúd v meste? To už asi nezistím, každopádne však dvere na poschodí kde uviazol sú zjavne násilím vypáčené.

Je to však najrádioaktívnejšie miesto v celom okolí elektrárne. Mrak splodín z požiaru v prvé dni po havárii vietor vial práve ponad toto miesto. Pôvodný les na následky ožiarenia vymrel niekoľko mesiacov po havárii, pričom uschnuté stromy získali červenú farbu - odtiaľ jeho názov. Stromy aj s vrchnou časťou pôdy boli zlikvidované a zasypané, avšak nová generácia stromov si živiny – spolu s radiáciou – čerpá z hlbších vrstiev pôdy. Preto má toto miesto stále vyššiu radiáciu ako čokoľvek v okolí reaktora (mimo mikrobusu je to okolo 20 tisíc mikroroentgenov za hodinu), približne 2000 krát vyššiu ako je prirodzené radiačné pozadie na Slovensku, a približne desaťkrát viac ako v oblastiach s najvyššou prirodzenou  radiáciou na svete. Ak by ste si tu teda po 22 rokoch od havárie chceli urobiť piknik (malebná krajinka k tomu priam zvádza), za dvojhodinovú siestu dostanete podobnú dávku radiácie ako za päť mesiacov života v Bratislave. Ani tu - na najzamorenejšom mieste - by vám teda dnešná radiácia za takúto dobu neublížila, avšak takúto formu oddychu už rozhodne nemožno odporučiť.

Pokračujeme ďalej - kedysi po tamojšom lese stožiarov prúdila energia prebúdzajúca k životu celú krajinu. Opúšťame elektráreň, prechádzame popri veľkej betónovej ploche s množstvom lievikovitých kovových zariadení určených na nalievanie betónu do cisterien a nákladných vozov – bola to prekládka, pretože autá pracujúce priamo pri reaktore na budovaní sarkofágu boli príliš kontaminované na to, aby mohli opustiť zónu. Mohli ísť maximálne po túto prekládku, kde do nich iné autá, ktoré betón priviezli z “vonku”, preliali. Následne je to už len pár minút a znova sa vraciame do mestečka Černobyľ. Robíme si malú zastávku – v jeho malej lodenici.

V Černobyle sa život haváriou v roku 1986 zďaleka nezastavil. Časť pracovníkov elektrárne, ktorá vyrábala elektrickú energiu až do roku 2000, sa stravovala a bývala tu, v Černobyle (väčšina však žila v novovybudovanom meste Slavutyč 45 kilometrov východne od Pripjate).

Zo zóny vás vojaci nepustia bez kontroly radiácie vášho tela. Ak si človek nebral „žiariace“ suveníry zo zóny 1, zelené svetielko “чисто“ znamenalo, že je všetko v poriadku a že si vás tam nenechajú. Stroj času sa definitívne vracia do roku 2008, smutné a tragické udalosti spred 22 rokov nechávajúc za sebou. Na túto katastrofu sa však nesmie zabudnúť, pretože priniesla nielen stámiliardové materiálne škody, ale predovšetkým nevyčísliteľné škody na zdraví a nevinných ľudských životoch - a smrť si kvôli štítnej žľaze vyberala najmä deti... 

Černobyľ je príkladom toho, že jadrová energia je – podobne ako oheň - dobrý sluha, ale zlý pán. Havária nie je dôvod na strach a cúvanie, je to dôvod na poučenie sa z tragédie a zdokonalenie technológie. Našťastie existujú nové koncepty reaktorov, ktoré už z fyzikálneho princípu nemôžu explodovať tak ako černobyľský (viď fakty v dodatku k článku). Nech nám je táto katastrofa a tragédia impulzom k zdokonaleniu – aby sa už nikdy nezopakovala...

 

... a niekoľko faktov na záver...

1. Radiácia počas trasy, ktorú sme absolvovali, je len minimálna, tak ako vo väčšine černobyľskej zóny dnes. Ak sa človek vyhýba niektorým miestam, nehrozí mu vonkoncom žiadne riziko. Celková dávka, ktorú som dostal počas návštevy, je podobná, ako počas interkontinentálneho letu lietadlom (kde človek dostáva zvýšenú dávku radiácie z kozmického žiarenia), alebo pri jednom vyšetrení roentgenom u lekára či zubára. Pri turistickom výlete na brazílsku pláž Guadapari by som rovnakú dávku dostal už za niekoľko minút...
2. Riziko Černobyľu dnes už nespočíva v samotnej zóne, ale najmä v sarkofágu – ak by sa porušil, jeho obsah by spôsobil nové mohutné zamorenie radiáciou. Preto sa medzinárodné spoločenstvo rozhodlo prispieť k financovaniu nového sarkofágu, ktorý sa má začať stavať približne v roku 2010, a ktorý si vyžiada náklady približne 1.5 miliardy USD. S výškou cca 110 metrov to bude pravdepodobne najväčší oblúk na svete.
3. Ak máte záujem absolvovať podobnú návštevu aj vy, môžete tak urobiť napr. cez ukrajinskú cestovnú agentúru SoloEast Travel, www.tourkiev.com. Komunikujú v ruštine, ukrajinčine a (kvalitnej) angličtine. Len pozor, aby vás počas exkurzie nestratili... Cena sa podľa počtu záujemcov v skupine bude pohybovať od cca 100 Euro až po cca 500 Euro (ak pôjdete sám len so sprievodcom). Ak viete po rusky či ukrajinsky, môžete sa do zóny dostať cez ľudí, ktorí pred haváriou v Pripjati žili. Tí si založili vynikajúcu stránku www.pripyat.com, plnú informácii, stoviek fotografií (súčasných ale aj pred haváriou), máp a podobne, pričom organizujú aj exkurzie do zóny. Všetko však len v ruštine. Ak máte seriózny záujem dostať sa aj priamo do sarkofágu (v ktorom sa nachádza napr. aj riadiace stanovisko reaktoru), môžete napísať priamo riaditeľovi elektrárne (email nájdete na pekne spracovanej stránke černobyľskej elektrárne http://new.chnpp.gov.ua/eng). Pravdepodobnosť pozitívnej odpovede je ale malá.
4. Rakovina štítnej žľazy bola hlavným následkom kontaminácie počas prvých dní a týždňov po havárii, pretože z reaktoru sa uvoľnilo veľké množstvo rádioaktívneho izotopu jódu. Štítna žľaza jód absorbuje, a zostáva v nej. Práve to sa však na druhej strane využilo aj pre čiastočnú ochranu ľudí v bezprostrednom okolí havárie – obyvatelia dostali jódové tabletky, ktoré „zahltili“ štítnu žľazu nerádioaktívnym jódom, takže ten rádioaktívny, ktorý sa do nich dostal, si žľaza zobrala už len v malom množstve. Všetci obyvatelia všetkých rozsiahlych postihnutých oblastí kam radiácia z mraku padala však počas potrebného obdobia tieto tabletky určite nedostali... Polčas rozpadu jódu je krátky, len niekoľko dní, preto sa rýchlo po havárii prakticky vytratil, takže naozaj to bola hra o dni. Dnes je v oblasti najväčšia kontaminácia spôsobená už inými izotopmi – céziom 137 a stronciom 90, ktorých polčasy rozpadu sú približne 30 rokov. Ak by ste však aj nejaké cézium dostali do organizmu (napr. zjedením kontaminovanej stravy či vypitím vody), 80% z neho sa vylúči v priebehu niekoľkých hodín močom. Stroncium je na tom horšie - správa sa totiž podobne ako vápnik, čiže zabuduje sa do vašich kostí a zostane v nich. Po čase môže spôsobiť leukémiu, keďže v kostnej dreni sa vytvárajú červené krvinky.  Preto sú limity pre prítomnosť stroncia 90 v prostredí prísnejšie. Pre návštevníka zóny, ktorý tu nebude nič lokálne jesť ani piť, však nič nehrozí – samotné vystavenie tunajšej radiácii nie je nebezpečné, nebezpečným by bolo iba odniesť si odtiaľto nejaký suvenír (napríklad kúsok organickej hmoty), ktorý by mal človek dlhodobo doma odložený (a teda dlhodobo sa vystavoval jeho radiácii), alebo zjesť napr. jablko zo stromu.
5. Ak máte pocit, že v boji s radiáciou a jej rizikom pre vznik rakoviny nič sami nezmôžete, tak vedzte, že tomu tak nie je. Existuje projekt vyvinutý Washingtonskou univerzitou, do ktorého sa môže zapojiť každý, kto má počítač s aspoň občasným pripojením na internet. Projekt pomocou systému distribuovaných výpočtov BOINC rozposiela malé výpočtové úlohy zapojeným počítačom, v ktorých sa počíta štruktúra ľudských proteínov a možných liekov a ich interakcia. Po automatickom odovzdaní výsledkov ich ďalej spracováva. Tieto výsledky sú následne odovzdávané do databázy štruktúr biomolekúl, ktoré sú zadarmo prístupné vedcom z celého sveta (aj z chudobných krajín) a sú neoceniteľným zdrojom pri vývoji nových liekov proti rakovine a podobných chorobám. Spoločný výkon dobrovoľníkov po celom svete je dnes už vyšší ako výkon najvýkonnejšieho superpočítača na svete! Bližšie informácie nájdete na http://boinc.bakerlab.org/rosetta/ (anglicky). Vedecké pozadie bolo bližšie popísané aj v článku na technet.idnes.cz.
6. Jadrové reaktory nie sú hračky pre neznalých. Ako vidieť z príkladu Černobyľu, ani najlepšie technické opatrenia nemusia zaručiť absolútnu bezpečnosť, keďže človek ich môže úmyselne vyradiť z činnosti. Aj keď súčasné reaktory sú modernejšie, prešpikované bezpečnostným systémami a rozsah katastrofy ako tej Černobyľskej je prakticky vylúčený, je dobré vedieť, že existuje koncept novej generácie reaktorov, ktorý pracuje na značne vylepšenom princípe. Jedná sa o tzv. hybridný reaktor. Na rozdiel od všetkých súčasných reaktorov využíva podkritické množstvo paliva (čiže množstvo, ktoré samo o sebe nestačí na reťazovú reakciu) a ako dodatočný zdroj neutrónov (nahrádzajúci nedostatočné množstvo paliva) slúži urýchľovač. Preto ten názov hybridný – ide o kombináciu reaktora a urýchľovača. To znamená, že pri akomkoľvek probléme reaktor už zo samotného fyzikálneho princípu nie je schopný pokračovať v reakcii, a jeho výkon môže pri akejkoľvek poruche či havárii iba klesať, nie stúpať, pretože urýchľovač nebude schopný dodávať chýbajúce neutróny. Nehrozí žiadne riziko s výpadkom chladenia či nekontrolovateľného nárastu výkonu a prehriatia reaktoru. Aj keby sa ľudia akokoľvek snažili, či urobili akokoľvek závažnú chybu v riadení, rozsiahly únik radiácie s týmto reaktorom nie je možný, pretože sa jednoducho nedokáže prehriať a roztaviť. Navyše, tento typ reaktoru umožňuje veľmi dôležitú vec – likvidovať jadrový odpad, ktorý produkujú dnešné reaktory, a ktorý je zložité a drahé skladovať. Hybridné reaktory väčšinu z neho dokážu nielen eliminovať, ale z neho ešte aj vyrobiť ďalšiu energiu. Jadrová energetika teda nie je zďaleka slepou uličkou ľudskej snahy produkovať energiu. Naopak, je to najekologickejšia súčasná forma veľkokapacitnej výroby, plne ovládateľnej človekom (v zmysle nezávislosti produkcie od poveternostných podmienok, oblačnosti atď), a potrebnej pre ďalší rozvoj ľudstva v súčinnosti s inými ekologickými formami produkcie energie, ako napr. energia slnečná.  Z dlhodobého hľadiska existuje aj ďalší jadrový koncept, avšak zatiaľ len v štádiu vývoja a výskumu - je ním tzv. fúzny reaktor. Ten by využíval kompletne iný princíp ako všetky súčasné koncepty, vrátane hybridných reaktorov, a síce rovnaký princíp, aký používa Slnko – zlučovanie vodíka na hélium. Ako palivo by využíval prirodzenú súčasť morskej vody (ťažký vodík deutérium), pričom by takisto už z fyzikálneho princípu znemožňoval akúkoľvek haváriu s veľkým únikom radiácie (pretože by v žiadnom okamihu neobsahoval veľké množstvá nebezpečných izotopov), a produkoval by len veľmi malé množstvo rádioaktívneho odpadu, navyše s podstatne kratším polčasom rozpadu ako súčasný jadrový odpad. Neporovnateľné s dnešnými reaktormi. Navyše, účinnosť tejto reakcie je niekoľkonásobne vyššia ako účinnosť štiepnych reakcií. Tento reaktor by vyriešil energetickú krízu ľudstva ak nie navždy, tak aspoň na tisícky rokov, vrátane problémov so skladovaním odpadu. Technologická náročnosť (a možno do istej miery aj peniaze ropnej a uhoľnej loby) však vylučuje, aby ekonomicky využiteľný fúzny reaktor ľudstvo skonštruovalo skôr ako v roku 2050 – doterajší rekord drží Japonsko so svojím maličkým (ale funkčným) fúznym prototypom JT60. Medzinárodné spoločenstvo na veľkom reaktore pracuje na mnohomiliardovom projekte ITER vo Francúzsku.

 

Autor: Juraj Kotulič Bunta, Ph.D

Autor v rokoch 2004-2006 pracoval ako jadrový fyzik v Japonskej agentúre pre atómovú energiu na výskume vplyvu radiácie na ľudský organizmus, predovšetkým na vznik rakoviny a genetických chorôb.

 

Average: Select ratingZrušiť môj hlasÚbohéPriemernéNadpriemerVýbornéAbsolútna špička

No votes yet